Facebook Statistics
Značka Kvality

Aktuality

Slovenský malý Paríž sa po sto rokoch obnovuje

14-04-2015

„Otrasné je čo len pomyslieť si na deň 31. december 1942, kedy na Silvestra fašisti vyvraždili rodinu Grossmannovú – otca, mamu, 11, 12 a 14 ročných synov a 6 ročnú dcérku,“ spomína s úctou na občanov Uhrovskej Vsi, neskôr premenovanej na Záhorskú Ves miestny historik pán Mgr. Oto Šimkovič, ktorý sa spolu so svojou manželkou pani Magdalénou Šimkovičovou a s pani PhDr. Darinou Brukkerovou hádam najviac zaslúžili pri vzniku unikátneho Uhranského múzea: „Vznik múzea podporovali takmer všetci občania, ktorí v Záhorskej Vsi začali vyhľadávať rôzne historické predmety a dokumenty,“ dodáva skromne dnes už takmer 80-ročný pán historik.

Uhranské múzeum je unikátne tým, že vzniklo z budovy bývalej colnice v Záhorskej Vsi, keď iné podobné budovy na hraniciach s krajinami EÚ sú roky zdevastované, či zbúrané. Túto výnimočnosť si všimla už Česká televízia, či televízie z Bulharska a Poľska.

„Na tomto mieste, ktorý je najzápadnejší bod Slovenska, začínala železná opona spustená komunistami po roku 1948 u nás,“ stojí pred budovou colnice pri mohutnom kríži na pamiatku všetkých, ktorí zahynuli pri pokuse o útek za slobodou na západ, syn historika a starosta Záhorskej Vsi pán JUDr. Boris Šimkovič: „Preto práve odtiaľto sme naplánovali a postavili vďaka projektu z Operačného programu Bratislavský kraj náučný chodník, aby ďalšie generácie vedeli, ako šla história cez našu obec aj v predchádzajúcich storočiach.“

Vďaka prostriedkom z Európskeho fondu regionálneho rozvoja aj nedávnu minulosť spred roka 1989 pripomína od Uhranského múzea chodník s 22 zastaveniami. Každé zastavenie mapuje kus histórie, ktorá dokumentuje život v obci a tým aj dejiny slovenského národa po stáročia. Bol to totiž práve historik pán Oto Šimkovič, ktorý opravil vďaka jednoznačným dôkazom dovtedy nesprávne uvádzané historické fakty o Ľudovítovi Štúrovi, na ktorého bol v Uhorsku vydaný v 19. storočí zatykač, lebo bojoval proti maďarizácii za sociálnu a národnú slobodu Slovákov. Tento národný dejateľ ušiel v skutočnosti cez Záhorskú Ves a nie cez Vysokú na Morave do Viedne; a odtiaľ do Prahy na Slovanský zjazd 31. mája 1848: „Neviem, ako je to možné, že historikom uniklo dielo Viliama Paulíny-Tótha s názvom Tri dni zo Štúrovho života, ktoré jasne dokazuje, že Ľudovít Štúr ušiel z Uhorska cez Záhorskú Ves, keď sem dorazil do Steinerovho hostinca práve 31. mája 1848 a nie cez Vysokú na Morave, kde žiaden most a ani priechod do Rakúska nebol. Pritom kniha s týmito faktami od súčasníka Štúra a to Viliama Paulíny-Tótha je dnes voľne stiahnuteľná aj na internete.“

Túto udalosť si pripomína jedna zo zastávok náučného chodníka a ako pán Oto Šimkovič zdôrazňuje, „tento dnes už aj oficiálnymi historikmi priznaný fakt má veľký vplyv na miestnu mládež, ktorá si útek Ľudovíta Štúra na tomto mieste každý rok pripomína.“ Inak sa potom študuje dejepis, ale najmä slovenský jazyk, ak miestne deti vnímajú miesto v ich vlastnej obci, kadiaľ Ľudovít Štúr unikal spod uhorského zatykača. Na tomto zastavení náučného chodníka celú udalosť pripomína aj pamätná tabuľa.

Miestni židovskí občania, žiaľ, také šťastie o takmer sto rokov nemali a boli nemilosrdne fašistami zavraždení, o čom zozbieral pôsobivé dôkazy takisto pán Oto Šimkovič. A do tretice tento pán historik žijúci donedávna s už zosnulou manželkou Magdalénou v Záhorskej Vsi na dôchodku,dokázal vďaka výskumu najmä budapeštianskych archívov, že naša najzápadnejšia obec na Slovensku má dejiny staršie o dvesto rokov, než sa pôvodne predpokladalo a uvádzalo v oficiálnych historických knihách. Záznamy o existencii Záhorskej Vsi siahajú až do roku 1301, na čo pán historik so smiechom dodáva: „Takmer nás okradli o dvesto rokov našej histórie.“

„Naše deti sa nás všeličo pýtajú z toho, čo sa dozvedia na náučnom chodníku, veľmi ich to zaujíma,“ vraví pani Štefánia Zemanová.

Jej priateľka a susedka pani Vlasta Margušová si však pochvaľuje aj niečo iné: „Práve tu pri náučnom chodníku nám obec vynovila starú materskú školu, s čím sme veľmi spokojní.“

Dopĺňa ju pani Mária Valentovičová: „Vďaka tomu, že máme novú materskú školu, môžem chodiť do práce, lebo keby nebola rozšírená jej kapacita, nemala by som kde dať moje deti.“

Starosta Záhorskej Vsi pán Boris Šimkovič je na novostavbu právom pyšný: „Zvýšila sa nám kapacita z 50 detí na 112, takže ľudia sú spokojní. A deti sú naša budúcnosť, pričom my nerozlišujeme deti podľa toho, či sú rómskej alebo slovenskej národnosti, všetky sú v prvom rade naše.“

„Málokto si uvedomuje, aký to má veľký význam, že u nás máme takmer stopercentne podchytené deti rómskej národnosti, ktoré k nám do škôlky chodia,“ zdôrazňuje riaditeľka Materskej školy v Záhorskej Vsi pani Jana Soboličová, ktorá má s projektmi zo štrukturálnych fondov dobré skúsenosti aj vďaka výučbe nemeckého jazyka v škôlke z Programu cezhraničnej spolupráce Slovenska s Rakúskom: „Mali sme už dva takéto projekty pri výučbe nemčiny, a aj keď už skončili, naďalej pokračujeme v stretávaní s deťmi, ich rodičmi a pedagógmi z neďalekého rakúskeho Angernu.“

Práve blízkosť rakúskeho Angernu bol pre najzápadnejšie položenú obec na Slovensku za totalitnej vlády do roku 1989 dôvodom, prečo bola Záhorská Ves zánikovou obcou, kde sa nesmelo stavať, ba dôkladne boli preverované všetky osoby, ktoré sa len do Záhorskej Vsi prišli pozrieť, či pricestovali za príbuznými: „Naši príbuzní zo Zvolena sa museli legitimovať a zapisovať na obecnom úrade do domovej knihy, keď k nám prišli len na návštevu a takisto aj iní ľudia,“ spomína pán Oto Šimkovič. Preto má náučný chodník práve v Záhorskej Vsi veľký význam, aby sa na štyridsaťročnú snahu obec zlikvidovať nezabudlo, že miestni dokázali aj tak naďalej v Záhorskej Vsi žiť a vychovávať deti napriek rôznym príkoriam zo strany vtedajších štátnych orgánov.

V Uhranskom múzeu, ktorým chodník začína, majú miestne ženy služby, aby ním mohli previesť návštevníkov: „Múzeum je otvorené cez víkendy, ale na požiadanie sprevádzame ľudí aj cez pracovný týždeň,“ vraví pani Jana Davidová a pokračuje: „Práve vďaka Otovi Šimkovičovi a jeho manželke Magdaléne múzeum vzniklo, čím sa podarilo zdokumentovať miestnu históriu aj na náučnom chodníku pre budúce generácie.“

Pán Oto Šimkovič sa skromne nechce chváliť, ale pod ťarchou dôkazov priznáva, že takmer 80 percent informácií a fotografií pochádza práve vďaka práci jeho už nebohej manželky Magdalény a jeho entuziazmu: „Ak má muž dobrú ženu, tak tá ho svojou energiou inšpiruje k mnohým prácam, ktoré by inak nezvládol.“ Preto po pravde je akýmsi režisérom a inšpirátorom celého náučného chodníka, keď jeho vedomosti, zdroje, podklady a fotografie využívali pri vzniku chodníka.

Význam náučného chodníka zdôrazňuje aj riaditeľka neziskovej organizácie Jeseň života pani Libuša Schneiderová, ktorá stojí na čele organizácie zabezpečujúcej dôstojnú starobu prestarnutým občanom Záhorskej Vsi: „Nielen, že sú jednotlivé zastavenia pekné, zaujímavé, ale chodník zvýšilaj bezpečnosť pre občanov obce, ktorí ňou chodili často len cez tunajšiu frekventovanú cestu vedúcu ku kompe do Rakúska.“

Ak si uvedomíme, že chodník spája centrálnu časť obce aj s miestnou základnou školou, potom lepšie pochopíme, čo pre občanov Záhorskej Vsi znamená. Vedia, že ich deti pred školou majú modernú komunikáciu. Na ňu sa chystá obec nadviazať z vlastných zdrojov a pokračovať vo výstavbe ďalších peších komunikácií obcou. Z prostriedkov Štátneho fondu rozvoja bývania sa im už podarilo vedľa školy postaviť obecnú bytovku pre mladé rodiny a vytvoriť aj byty pre učiteľov, ktorých by inak do malej obce ťažko prilákali, ak by im neponúkli aj ubytovanie.

S rakúskym Angernom spájal Záhorskú Ves do roku 1949 most, ktorý však vyhodili do vzduchu, lebo pri topení ľadov hrozila obci ničivá záplava. Potom tu bola štyridsať rokov železná opona, ako spomína starosta pán Boris Šimkovič na nedávne časy: „Hranica bola zadrôtovaná a drôty boli napájané elektrickým prúdom. Ľudí, ktorí sa pokúsili do Rakúska preplávať cez Moravu, do polovice rieky strieľali pohraničiari. Veľa ľudí tu zaplatilo za túžbu po slobode vlastným životom.“ Dnes na mieste, kde stál most a potom železná opona, funguje do Angernu kompa.

Kompu prevádzkuje obec. Jej pracovník pán Peter Ondejko hovorí o zaujímavých číslach: „Cez kompu prejde denne okolo 800 áut. Otvorené máme od piatej ráno do desiatej večer.“

Na kompu získali prostriedky v Záhorskej Vsi ešte vďaka predvstupovým fondom PHARE v roku 2001: „Most sa na tomto mieste tak skoro neobnoví, lebo železná opona mala dobrý vplyv na životné prostredie, ktoré si Rakúšania veľmi vážia. Posledné referendum, či most opäť nepostaviť, v Angerne dopadlo v neprospech mosta, tak prevádzkujeme veľmi využívanú kompu,“ vysvetľuje pán starosta.

Hneď vedľa dnešného Uhranského múzea stál až do vypuknutia 2. svetovej vojny jeden z najznámejších cukrovarov v Európe: „V tom čase prezývali Záhorskú Ves v Európe, že je to malý Paríž. Hrávalo sa tu divadlo a tu vyrábaný cukor putoval v tomto obale do celej Európy,“ ukazuje na starý obal historik pán Oto Šimkovič. Dokonca repu z Rakúska do Záhorskej Vsi cez dnes už nejestvujúci most prevážali na špeciálnom vláčiku od tamojších farmárov. Záhorská Ves mala pred vojnou takmer tri tisíc obyvateľov a stále rýchlo rástla.

Po vojne a zavedení železnej opony došlo k úpadku celého regiónu. Najzápadnejší bod na Slovensku bol považovaný za neprijateľný: „Mali sme veľa príbuzných v Rakúsku. Ak nás prišli navštíviť, hneď sme boli politicky nespoľahliví a vlastne nepriateľmi štátu,“ spomína pán starosta: „Popri brehu rieky Moravy sa chodiť vôbec nedalo, keďže sa tu smeli pohybovať len pohraničiari so psami.“

Dnes sú práve brehy rieky Morava, po ktorých vedie hrádza významnou európskou cyklistickou trasou, kadiaľ smerujú európski cykloturisti z Rakúska cez Záhorskú Ves ďalej cez Vysokú na Morave až do Devínskej Novej Vsi, Bratislavy a ďalej do Maďarska: „Náučný chodník je fantázia. V sezóne tade prejde aj sto cyklistov denne. Práve preto je dobré, že na Slovensku ich vítame pri prvom kontakte s našou krajinou s náučným chodníkom, ktorý im pripomína našu kultúru, tradície a neraz aj tragické dejiny,“ vraví miestny občan a lokálpatriot pán Jaroslav Rybár.

Starosta pán Boris Šimkovič má radosť aj z iných faktov: „Za viac ako desať rokov, čo som starostom, v obci pribudlo takmer štyristo ľudí a dnes má Záhorská Ves už 1900 obyvateľov.“

Aktívneho pána starostu ocenili v cezhraničnej spolupráci v Rakúsku aj prestížnou cenou Centrope Preis ešte v roku 2008, ktorú získal ako prvý zo Slovákov. Až po ňom cenu Rakúšania udelili aj nášmu opernému majstrovi pánovi Petrovi Dvorskému.

Kým sa Záhorská Ves vráti postupne na úroveň „malého Paríža“ spred sto rokov, pred vypuknutím 2. svetovej vojny, prejde ešte veľa vody korytom Moravy. Dôležité však je, že obec rastie a zveľaďuje sa aj vďaka európskym fondom. Problémy, s ktorými zápasia, zvládajú aj vďaka viacerým podporným programom. Pán starosta spomína problém s užívaním omamných látok, či s inou kriminálnou činnosťou, ale aj tu sa im darí včas konať: „Vďaka podpore z ministerstva vnútra máme v obci inštalovaných viacero kamier, ktoré pôsobia preventívne.“

Projekt náučného chodníka, ktorý bol ukončený 10. novembra 2014 s celkovou dĺžkou 1,8 km a s množstvom zaujímavých aj parkových zákutí s lavičkami, či odpadkovými košmi, dopracovali v obci na vlastné náklady aj pri miestnej kaplnke.Snažia sa z vlastných zdrojov popri chodníku aj udržiavať a opravovať miestne komunikácie, takže európsky projekt je dopĺňaný iniciatívou obce.

Región Záhorskej Vsi mal pred 2. svetovou vojnou veľký potenciál vďaka blízkosti Bratislavy, Viedne a Českej republiky. Dnes sa po takmer storočí opäť prebúdza aj vďaka európskej podpore. Takto sa postupne v praxi napĺňa predstava o tom, že krajiny strednej Európy už nikdy nebudú deliť žiadne železné opony a ich obyvatelia budú žiť s vedomím európskej identity.

Prioritná os 1 – Infraštruktúra
Cieľom prioritnej osi je zvýšenie atraktívnosti Bratislavského kraja zlepšením kvality a úrovne sídiel a kvality verejnej dopravy pri rešpektovaní trvalo udržateľného rozvoja.
Náučný chodník obce Záhorská Ves

Začiatok a ukončenie realizácie projektu
08/2014 – 11/2014

EÚ zdroje (zazmluvnené)
165 209,31eur

 

Kontakty:

Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR
Dobrovičová 12
812 66 Bratislava
tel: 00421 2 59 26 61 11
fax: 00421 2 59 26 64 35
www.mpsr.sk

Sekcia riadenia programov regionálneho rozvoja
Prievozská 2/B
825 25 Bratislava 26
e-mail: [email protected]
www.opbk.sk


Harmonogram ministra
AGROpodcast Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR
Nahlasovanie zásob komodít
Kalkulačky
Farmársky manuál SPP 2023 - 2027
Značka kvality
Projekty podporované z fondov EÚ
Školský program
Agromapy
EFSA – Temporary FC logo_socials
Integrovaný regionálny operačný program 2014 - 2020
Program rozvoja vidieka SR 2014 - 2022
Operačný program Rybné hospodárstvo 2014 - 2022
PRH 2021-2027
INTERREG V-A SK-CZ
Program cezhraničnej spolupráce Slovenská republika – Rakúsko
Program cezhraničnej spolupráce na programe Interreg V-A Slovensko-Madarsko
Bestslovakfood