Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR

Legenda hovorí, že dvaja princovia sa bili o uhorské kráľovstvo. Gejza porazil svojho brata kráľa Šalamúna a stal sa kráľom. Po bitke si šiel oddýchnuť do pustovne na skalu nad Hronom, kde našiel porazeného kráľa Šalamúna. Vstúpil si do svedomia a toto miesto daroval rádu Benediktínov s obrovskými majetkami až v 11 stoliciach – vznikol Hronský Beňadik. Pravdou je, že dvaja princovia z Arpádovského rodu Gejza a Šalamún boli v skutočnosti bratranci. Viackrát proti sebe bojovali. Obaja sa stali popritom aj kráľmi, raz jeden – raz druhý. Nakoniec Gejza zomrel a Šalamún bol porazený podľa dejín až Ladislavom I.

Hronský Beňadik vznikol ako Benediktínske opátstvo pred rokom 1075, odkedy máme o ňom prvú písomnú zmienku, ktorá je súpisom majetku, čo všetko mu patrí. Teda vzniknúť musel ešte pred týmto dátumom, len kedy to presne bolo, sa ešte nepodarilo zistiť. Opátstvo stojí na dôležitej križovatke územia známeho ako Slovenská brána, kde sa stretávali a stretávajú v jednom mieste cesty na Nitru, na Zvolen a Banskú Bystricu, či z druhej strany na Ostrihom. Preto odtiaľto signalizovali vatrami aj príchod Turkov od Levíc a odtiaľto zasa ďalšou vatrou až po Banskú Bystricu. Pri vstupnej bráne za čias 150 ročných bojov s Turkami sa týmto obávaným bojovníkom Osmanskej ríše raz zjavila Panna Mária. Rukou im zakázala vstup do opátstva, Turci sa jej naľakal a ušli. Dnes je preto už stáročia na pripomenutie tejto zvláštnej udalosti v priečelí brány reliéf Panny Márie.

Kráľ Matej Korvín daroval Benediktínskemu opátstvu v Hronskom Beňadiku pri posviacke kostola sv. Benedikta a Panny Márie v roku 1483 vzácnu relikviu Kristovej krvi. Získal ju od pápeža Pavla II. Svätý otec údajne časť Veronikinej šatky, ktorú Veronika podala Ježišovi na Krížovej ceste, daroval práve uhorskému kráľovi Matejovi Korvínovi. Pravosť kúska plátna v Hronskom Beňadiku potvrdil svojou pečaťou v 18. storočí aj kardinál Alexander Rudnay.

Dnešný vzácny relikviár dal opraviť nitriansky biskup mons. Viliam Judák. Turínske plátno, v ktorom malo byť zavinuté telo Ježiša Krista je často podrobované rôznemu vedeckému skúmaniu, čo s napätím sleduje doslova celý mediálny svet. Správca farnosti v Hronskom Beňadiku farár pán František Kapusniak na možnosť výskumu tunajšieho unikátneho relikviáru Kristovej krvi hovorí: „Určite by som bol za, to sú pekné veci, aj keď pre nás veriacich má každá relikvia svoj zmysel najmä v duchovnej oblasti. Vedecké bádanie je skôr pre tých, ktorí tomu neveria a tých ťažko presvedčíme aj vedeckým výskumom.“

 A práve pri modlitbách v kostole v Hronskom Beňadiku v Kaplnke Kristovej krvi prežívajú mnohí veriaci vlastné osobné zázraky vnútorného premenenia, či uzdravenia, čo je pre nich dôležitejšie, než vedecké dôkazy. Rovnako pôsobí aj tunajšia morová kaplnka postavená pred tristo rokmi. Nie nadarmo sa Benediktínskemu opátstvu hovorí aj Perla Pohronia. Vzácna relikvia priťahuje do Hronského Beňadika množstvá veriacich a táto obec má po stáročia pútnický ráz. Dnes vďaka realizácii projektu z Európskeho fondu regionálneho rozvoja je už centrum obce schopné zniesť aj väčší nápor turistov.

„Kedysi tu bola len otvorená neupravená plocha,“ hovorí pani Alžbeta Balážová z Banskej Bystrice, ktorá v časti Psiare, ktoré patria k Hronskému Beňadiku chalupári: „Veľmi dobrá je táto nová zastávka, lebo čakáme na spoj pod strechou, ak fúka, či prší a autobus zastaví až tesne pred zastrešenou časťou.“

Psiare nie sú od Beňadiku vzdialené, ale pre skalu, na ktorej stojí slávne opátstvo, sú dostupné len pre autá. Preto je zastávka postavená rovnako z Regionálneho operačného programu pre miestnych takmer tisíc dvesto obyvateľov a je teda pre nich veľmi dôležitá.

Hneď od zastávky vedie nový most postavený z rovnakého európskeho projektu ponad bystrý Inovecký potok: „Z mosta vidíte v potoku množstvo rýb, taký je čistý. Aj keď kanalizácia nám ešte v obci chýba, snažíme sa vplývať na občanov, aby si kupovali vlastné čističky, čo sa nám aj darí,“ teší starostu Hronského Beňadika pána Ľubomíra Krovinu. V rámci rekonštruovaného námestia našiel svoje miesto aj pôvodný pamätník pripomínajúci padlých hrdinov z 2. svetovej vojny z Bulharska, ktorí tu zomreli pri prestrelkách s fašistami.

Ešte je potrebné vyhrabať svah vedúci k bralu s opátstvom a na to sa už chystá čata miestnych ľudí z verejno – prospešných prác. S jedlom rastie chuť a v Hronskom Beňadiku majú plány z opustenej budovy pripraviť projekt denného stacionáru pre dôchodcov. Ten bude stáť hneď vedľa opátstva, v ktorom boli v čase totality internované rádové sestričky Božského vykupiteľa.

„Väčšinou šlo o sestričky, ktoré predtým pracovali ako zdravotné sestry v nemocniciach, lenže za socializmu túto prácu mali zakázanú, čo paradoxne pomohlo nám v Hronskom Beňadiku,“ hovorí pani Terézia Rybárová, predsedníčka kultúrnej komisie pri obecnom úrade, ktorá sprevádza turistov po národnej kultúrnej pamiatke Benediktínskeho opátstva. Ak bol totiž niekto chorý a potreboval rýchlu pomoc, nemuseli čakať, kým príde záchranná služba, alebo cestovať do najbližšieho mesta k lekárovi. Jednoducho každý šiel najprv do opátstva, kde rádové sestričky vedeli vždy každému pomôcť. Napriek tomu, že tu boli internované od roku 1951 do roku 1989, nikdy sa podľa pani Rybárovej na nič nesťažovali.

Pri sprevádzaní turistov ju šikovne zastúpi aj študentka slečna Terézia Beňačková z Hronského Beňadika: „Turistov zaujíma naša krstiteľnica z 11. storočia, či freska sv. Juraja z 15. storočia, ktorá v princeznej zobrazuje dobro, drak stelesňuje zlo a sv. Juraj bojuje so zlom, aby dobro oslobodil. Rovnako unikátne máme oltáre. Jeden je od majstra Pavla z Levoče; a druhý bol vyhotovený v Tirolsku.“ Na otázku, ako sa tu žije mladým, priznáva: „Trápi nás najmä málo pracovných príležitostí.“

O tom, ako sa kedysi žilo v porovnaní so súčasnosťou, vie pútavo rozprávať miestna učiteľka pani Eva Valkončíková, ktorá má už osemdesiat rokov a vedie spevácku folklórnu skupinu Delinka: „Látka z nášho kroja sa volá delín a preto sa takto voláme. Kedysi boli u nás väčšie sociálne istoty, nezamestnanosť je teraz vysoká, ale nežije sa ani dnes zle, hoci vždy by sa dalo aj lepšie.“

V Hronskom Beňadiku nažívajú spolu aj s miestnou rómskou komunitou veľmi dobre, ako zdôrazňuje pán starosta. A o nezamestnanosti pán Krovina dodáva: „Sám som si viac ako desať rokov zarábal v zahraničí. V Írsku, v Anglicku, vo Francúzsku, naposledy som viedol montážnu partiu vo Viedni. Žiaľ, pracovné príležitosti z tohto regiónu utekajú, aj keď máme od nás z obce blízko ako do Levíc, Zlatých Moraviec, tak do Novej Bane, či do Tlmáč a Mochoviec. Človeka až srdce bolí, koľko výborných firiem zrušilo v našom okolí dlhoročné pracovné miesta. Preto na práce v obci využívame tunajších ľudí. Radi by sme však aj opravili našu základnú školu, lebo bez detí nie je žiadna budúcnosť.“

„Nevieme sa predať,“ hovorí zasa učiteľka z miestnej základnej školy pani Mgr. Magdaléna Šmondrková: „Kláštor je unikátna pamiatka, ale v Hronskom Beňadiku máme aj starý a vzácny židovský cintorín. Námestie je opravené, čo je dobré, lebo vzhľad – obal dnes predáva. Bolo by dobré, keby sa opravili aj ďalšie pamiatky, či škola.“

K ďalším miestnym raritám treba prirátať fakt, že sa tu vyrobilo prvé funkčné osobné auto na Slovensku v Psiaroch v roku 1913. Pani Rybárová o tom hovorí: „Autom šiel v roku 1909 vo Svätom Antone vtedy žijúci bulharský cár Ferdinand Coburg, keď sa mu v Psiaroch pokazilo. Pán Michal Majer mal v Psiaroch zámočnícku dielňu, v ktorej sa vyučilo až 80 nových majstrov. Ponúkol sa auto opraviť. Šofér sa mu vysmial, že taký „gaťáš“ chce auto opravovať, ale cár súhlasil. Pán Majer sa pozrel na motor, z biča odrezal kus kože, ktorou nahradil starý roztrhnutý prevod, kameňom od cesty zabrúsil kolieska a poprosil šoféra, aby auto roztlačil. Pán Majer však dobre vedel, že auto je už v poriadku, chcel len šoféra za ten smiech vytrestať. Ako auto naskočilo, musel za ním šofér bežať dva kilometre do dielne v Psiaroch, ktorú mal pán Majer, ktorý až pri nej autom zastal. Cár sa ho pýtal, čo si žiada za opravu? On si vypýtal technické nákresy od vozidla, štyri kolesá a volant.“

Motor auta odliali podľa Majerových predstáv v strojárňach vo Vyhniach. Autom najprv chodieval s tovarišom, ktorý mu na noc svietil lampášom na cestu. Neskôr už dokončil na ňom aj elektrické osvetlenie. Auto jazdilo do päťdesiatych rokov minulého storočia, kedy skončilo na smetisku. Odtiaľ miestni nadšenci zachránili niektoré jeho súčiastky, ktoré by sa mali nachádzať v Technickom múzeu v Košiciach. Zatiaľ v Psiaroch si prvé slovenské auto pripomínajú aspoň v miestnom pohostinstve, keďže múzeum tu nemajú.

Nuž raz možno sa v Hronskom Beňadiku dočkajú repliky prvého slovenského auta, veď sa dočkali aj rekonštrukcie námestia, kde boli kedysi len kopy blata. Teraz tu sedávajú ako turisti, tak miestni občania na nových lavičkách pri novom osvetlení aj podvečer hneď pred tunajším Domom kultúry. Kúsok Veronikinej šatky je zasa vzácnou spomienkou na biblické časy, ktoré si každý veriaci kresťan pripomína v šiestom zastavení Krížovej cesty a vidieť ju môže práve v Hronskom Beňadiku. Nemusí pre vzácnu relikviu, na ktorej je odtlačené telo, cestovať až do talianskeho Turína.

Os 4 - Regenerácia sídiel: Nové námestie v Hronskom Beňadiku

Cieľom osi 4 je zvýšenie konkurencieschopnosti sídiel a zvýšenie kvality a bezpečnosti verejných priestranstiev, pričom globálny cieľ je definovaný ako zvýšenie dostupnosti a občianskej infraštruktúry a vybavenosti územia v regiónoch.

Príspevok z EÚ zdrojov
309 017,78 eur

Začiatok a ukončenie realizácie projektu
05/2009 – 10/2012

Kontakty:

Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR
Dobrovičová 12
812 66 Bratislava
tel: 00421 2 59 26 61 11
fax: 00421 2 59 26 64 35
www.mpsr.sk

Sekcia riadenia programov regionálneho rozvoja
Prievozská 2/B
825 25 Bratislava 26
e-mail: [email protected]
www.ropka.sk